Realita versus fikcia v beletrii

Autorka: Jana Plauchová

Jedného dňa som vošla do kníhkupectva pozrieť sa na novinky a hneď ma upútala istá knižka. Bol to román, ale obálka napovedala, že s vesmírnou tematikou. Začítala som sa do prvých stránok. Mladé dievča si kúpilo svoj prvý ďalekohľad a predvádzalo ho kamarátke. Namierilo objektív do súhvezdia Orión a tam podľa autora uvidelo – Galaxiu v Androméde!

Zatvorila som knihu, vrátila ju na poličku a ako v mrákotách som sa vypotácala z kníhkupectva. Úžas, ako môže v nejakej knihe vyjsť taký obrovský, donebavolajúci nezmysel a to hneď na prvých stranách, ma doteraz neopustil. Nechápala som ani nedôslednosť vydavateľa, ani autora, ktorému sa ťažilo overiť si aj taký veľmi ľahko overiteľný údaj. Neviem, ako je možné, že mu nezaplo ani to, že Galaxia v Androméde sa najskôr volá Galaxia v Androméde preto, lebo sa nachádza v súhvezdí Androméda a nie v súhvezdí Orión. Je to informácia, ktorá je bez problémov vyhľadateľná už v popularizačných knižkách o vesmíre pre žiakov základnej školy. Podobne, ako ďalšie základné fakty prehliadané tvorcami filmov, ako sú Jadro, Sunshine, Armageddon alebo 2012. Asi to nikdy nepochopím. Nepochopím, prečo knihy a filmy, ktoré by mohli byť takým krásnym nástrojom na popularizáciu vedy medzi širokou verejnosťou, ju naopak takto zosmiešňujú a hanobia.

Často sa ozývajú hlasy, že na popularizáciu predsa slúžia popularizačné knižky a beletria je len na zábavu. Ale ak aj nekriticky vezmeme toto tvrdenie, potom knihy nerešpektujúce fakty neplnia ani tento účel. Sú totiž také neuveriteľné, že je nemožné sa zžiť s hrdinami, s prostredím a tým sa baviť. Podobne, ako si dospelý neoddýchne pri rozprávkach o sedemhlavých drakoch a udatných princoch, pretože je to pre neho príliš naivné a nerealistické, takisto si človek s poznatkami v danej oblasti neoddýchne pri románe plnom faktických nezmyslov. A že tie faktické nezmysly väčšina čitateľov prehliadne? Ani s tým nemôžem súhlasiť. Pretože väčšina ľudí, ktorá by dané chyby skutočne prehliadla, po takej knižke ani nesiahne. Žena v domácnosti, ktorá nemá ani predstavu o súhvezdiach, si nevyberie knižku s meteorom na obálke, v ktorej sa hneď na prvých stránkach píše o ďalekohľadoch. Taká čitateľka siahne skôr po knihe o vzťahoch a láskach. Túto knihu si kúpi ten, kto má o vesmír aspoň vlažný záujem – ale keď má záujem, má pravdepodobne už aj nejaké základné poznatky. Čitateľa so základnými poznatkami však taká kniha rozčúli či prinajmenšom nepresvedčí. Ponúka sa teda otázka, komu sú také knihy vlastne určené? Okrem toho, umelecký text je viacrovinový. Ak nemá inú rovinu, než zábavnú, ide podľa kritikov o podradnú literatúru.

Nehovorím, že do beletrie treba vkladať siahodlhé výklady, len si želám, aby autor využil príležitosť, ktorá sa mu v príbehu už tak či tak naskytuje. Nejaké informácie pre pochopenie deja a jeho atmosféru predsa musí vyložiť. Ja nechcem nič viac len to, aby táto hŕstka nevyhnutných údajov bola správna. Výklady, zdôvodňovanie, oboznamovanie sa s problematikou a súvislosťami do hĺbky, to už nechávam na popularizátorov vedy. Správnosťou vyložených faktov autor nemôže nič pokaziť, ale naopak, môže veľa získať. Hlavne spokojných čitateľov, čo je pre každého spisovateľa asi ten najväčší zisk. Alebo nie?

Áno, beletria je fikcia a základom fikcie je vymýšľanie si. Ak však aj autor stavia na pravde, na vymýšľanie má priestoru viac než dosť. Vymýšľanie sa prejavuje práve v deji, ktorého prítomnosť tvorí najpodstatnejší rozdiel medzi populárno-náučnými knihami a románmi postavenými na dobrých faktoch. Ja v knihe akceptujem akúkoľvek výstrednosť, akékoľvek šialené dianie a teórie, pokiaľ sú splnené tieto predpoklady: informácie, na ktorých stojí dej, sú kompatibilné so súčasným poznaním, autorove vymyslené pravidlá si neodporujú navzájom, ale súčasne sú premyslené pomerne do detailov fungovania (lebo zázračnú škatuľku, ktorej mechanizmus fungovania nevysvetlím, vie samozrejme vymyslieť každý).

Ak si stále myslíte, že autor je pre svoju knihu niečo ako Boh a môže do nej napísať čokoľvek, ubezpečujem vás, že nie, naozaj nemôže. Redaktori vydavateľstiev neustále vracajú rukopisy začínajúcich autorov so zdôvodnením typu „vaše postavy sa nesprávajú presvedčivo, takto by reálni ľudia nikdy nehovorili/nejednali“. Avšak zistiť, čo by v situáciách, neraz nenasimulovateľných (napríklad pri lete do inej planetárnej sústavy) zažívali ľudia naozaj, je nemožné – z čoho vyplýva, že dianie v knihe nemusí byť reálne. Aj ten najštudovanejší autor, ktorý vybudovaním teórie pre svoju knihu strávil roky, môže na základe novších poznatkov zistiť, že jeho teória bola nesprávna. To je ale v poriadku, s tým sa nič robiť nedá. Pretože od beletrie nepožadujeme, aby bola reálna, ale aby bola presvedčivá. Veď napokon, za správnosť svojich teórií nemôžu ručiť ani samotní vedci, tiež ich časom prehodnocujú a menia. Ale literárna presvedčivosť sa nedá dosiahnuť inak, ako starostlivým naštudovaním si čo najväčšieho množstva aktuálnych a dostupných faktov. Až potom nastupuje autorova fantázia, prepájanie poznatkov do nových, často bizarných súvislostí, ktoré by pravdepodobne experimentálne overenie nezvládli.

Sťažovať sa na prílišné obmedzovanie nejakou „nudnou realitou“ podľa mňa nie je namieste. Poznatky z astronómie, kvantovej mechaniky, či genetiky sú také zaujímavé, fascinujúce a neuveriteľné, že ich nejaká z prsta vycucaná fantázia len tak ľahko neprekoná. Ťaženie z faktov navyše ponúka ďalšie výhody pre autora – uveriteľnosť, širšie čitateľské spektrum, možnosť zaujať pre danú vednú oblasť a doviesť čitateľa k samoštúdiu ďalších informácií. Stačí pre to urobiť jediné – poznať tie fakty. A je veľmi smutné, že aj v dnešnej dobe, kedy si rodený anglicky hovoriaci človek dokáže z pohodlia svojho domova na internete v priebehu pár minút vyhľadať skoro čokoľvek, sa to mnohým autorom stále nechce robiť.

 

---

Jana Plauchová vystudovala molekulární biologii na Universitě Komenského v Bratislavě. Zabývá se amatérskou astronomií a psaním povídek v žánru sci-fi. V roce 2012 vyšla její kniha Nula kelvinov.